Akési minifestivaly skupín, hrajúcich progresívny rock (aby som bol presnejší – neoprog) sa stávajú aj vďaka štandardným nahrávacím zariadeniam a relatívne nízkym nákladom na realizáciu DVD z vystúpení jednotlivých kapiel v katowickom Divadle Stanislawa Wyspianskieho už pomaly s istotou pravidlom. Za posledné tri roky tu bolo možné vzhliadnuť koncerty takých skupín a projektov tohto žánru, ktoré doposiaľ ešte na teritóriu Strednej a Východnej Európy na živo nehrali : Landmarq, Galahad, Pallas, Par Lindh Project, NEO, Caamora, v tento deň Credo a Final Conflict, vo februári budúceho roku by to mala byť reaktivovaná legenda Shadowland...
Štvrtá návšteva tohto rockového stánku kapelou veteránov progrocku Pendragon by sa dala považovať už za úsmevnú aj vzhľadom na fakt, že v rámci 30. výročia svojej existencie natáčali na tomto pódiu svoje už tretie DVD... ale niet divu, v Poľsku sú prorokom Pendragon viac, ako doma, čo dokumentuje aj koncertná šnúra v šiestich tunajších mestách v rámci jesenného turné k novinke „Pure“.
Pravdu povediac, ja som išiel na tento sedem hodín trvajúci maratón najmä kvôli istej túžbe vidieť Final Conflict. Spolu s Credo sú verejnosti iste menej známi, ako vyššie spomenuté skupiny (akási druhá liga), ale v realite je to trochu inak...
Koncert začal s 5 minútovým meškaním oproti avízu na plagátoch a vstupenkách, ale to málokto tušil, aké časové priestory zaberú a aké porcie muziky jednotlivé kapely predvedú.
Začali to moji favoriti večera, Final Conflict, ktorí majú na konte päť štúdiových albumov a ich takmer 80 minútový set bol solídnym prierezom ich tvorby. Kapela stojí na dvoch rovnocenných spievajúcich gitaristoch – zakladateľoch (Andy Lawton a Brian Donkin) a klávesákovi (Steve Lipiec), ktorí skladajú hudbu Final Conflict a dopĺňajú ju mladíci z rytmickej sekcie (basák Barry Elwood a bubeník Henry Rogers).
Z debutu „Redress The Balance” zahrali skladbu „Rebellion”, z najlepšieho v diskografii „Quest” to boli „All Alone”a „Waiting For A Chance“, z albumu „Stand Up” dali titulnú skladbu spolu s „Miss D’Meanour” a úžasnú, skladajúcu sa z viacerých častí „Stop“.
„Can't Buy Experience” reprezentovało placku „Hindsight” a z poslednej „Simple“ zazneli „Solitude”, „The Following” a „The Janus”. Final Conflict mali osud toho, kto začína takéto akcie – zvuk a ladenie pomerne ostré, takže ich kompozície vyzneli drsnejšie, ako z radových albumov. S odstupom času však cítim spokojnosť s týmto koncertom, pričom v prestávke som mal možnosť prehodiť pár slov s Brianom Donkinom a sfotografovať sa ešte aj s Andy Lawtonom a Steve Lipiecom. Sú to skutočne veľmi príjemní ľudia, bez manierov a samoľúbosti tzv. rockových hviezd. Sto minútový blok skupiny Credo zahájil vysoký a robustný spevák s odstávajúcim bruškom vo voľnej čiernej polokošeli s vyobrazením ľudskej lebky, Mark Colton. Spontánne, emocionálne a s akousi bezprostrednosťou pobehoval po pódiu a rýchlo si získal divákov. Úžasne pôsobil aj gitarista Tim Birrell – noblesný starší bielovlasý pán s postupujúcou plešinou vpredu a dlhšími vlasmi vzadu, hral ako typický predstaviteľ starej art rockovej školy, niečo medzi Allanom Holdsworthom (Gong, UK, K2) a Andy Latimerom (Camel). Jeho sólové party hrané na Gibsonke boli lahôdkou pre uši každého rockera. Kapela vydala len dva albumy: v roku 1994 priemerný „Field Of Vision”, z ktorého zahrali Medley („Power To The Nth Degree/“ / „Phantom „ /„Rules Of Engagement“ /„Goodboy) a v roku 2005 veľmi úspešné „Rhetoric“, odohrané na tomto koncerte prakticky celé. Album vydaný po takmer dvanástich rokoch bol pozitívne prijatý verejnosťou nepochybne aj vďaka osobe spievajúceho klávesistu Mike Vartyho (spoluzakladateľ Shadowland spolu s Clive Nolanom), ktorý mimo suverénnej hry na svoje nástroje a výborný doprovodný spev je prakticky hlavným aranžérom finálneho zvuku Credo. Kapelu dopĺňajú basgitarista Jim Murdoch a bubeník Martin Meads. Divákmi bolo toto vystúpenie prijaté mimoriadne vrelo s dvoma vyžiadanými prídavkami. Inštrumentálne je Credo skutočne interesantné, vďaka skĺbeniu hry tandemu Tim Birrell / Mike Varty. Spevák Mike Colton, aj keď bol svojim spôsobom charizmatický, však svojim hlasom a vyjadrovacími možnosťami dáva skupine len štatút bežného neoprogu.
Hlavná hviezda večera, Pendragon zahrala koncert, ktorý svojou dĺžkou atakoval rekordérov na pódiách v minulosti, Led Zeppelin, alebo Bruce Springsteena, S prídavkami hrali prakticky tri hodiny, tak ako sa na tridsaťročného oslávenca patrí prierezom ich celej, doterajšej tvorby a navyše v krajine, kde sú ďaleko populárnejší a známejší, ako doma na Britských ostrovoch. Navyše novinkový album „Pure“ skutočne láme aktuálne rekordy v hodnoteniach na progrockových serveroch všade vo svete. Staré páky – spevák, gitarista, skladateľ Nick Barrett so strapatými blond – ryšavými vlasmi a imidžom dobráckeho burana (30 rokov v kapele), basgitarista, občasný gitarista a klávesák Peter Gee, stále štíhly, mladistvo pobehujúci, aj keď dávno prakticky bez vlasov (29 rokov v kapele), Clive „Blondie“ Nolan, tadične dlhovlasý a v dlhom plášti, zakrývajúcom aspoň čiastočne opäť zaguľatené brucho (25 rokov v kapele), doplnení o novica bubeníka Scotta Highama, ktorého dotiahol do Pendragon po nahrávaní projektu Caamora „She“ práve Clive Nolan. Scott Higham je špecifická postavička. Neveľký s vyholenou hlavou a potetovanými rukami hrá so špeciálnou gestikuláciou, vitalitou a žoviálnosťou. Jeho spôsob hry je očividne inšpirovaný školou Mike Portnoya, ale jeho grimasy a mimika by pasovali viac nejakej metalovej kapele, ako decentnej a vnímavej hudbe Pendragon... Ale život sú najmä zmeny, tak ako hudba ktorú britský kvartet priniesol na aktuálnom albume „Pure“. Prvky progmetalovej tvrdosti, zakomponované do tradičného hávu a aranžmá dávajú ich prejavu nové možnosti realizácie a z tohto aspektu osoba Scotta Highama v Pendragon naozaj celkom sedí. Z albumu „Pure“ odohrali len tri skladby („Eraserhead”, „The Freak Show”, „It’s Only Me”). Osobne mi chýbala úvodná, štrnásť minútová bomba „Indigo“, ale pokiaľ viem nehrali ju vôbec (zatiaľ) na práve prebiehajúcom turné – škoda... Za vrcholy koncertu považujem predvedenia skladieb „A Man Of Nomadic Traits“, „Sister Blue Bird“ a v prídavku celú 22 minútovú suitu „Queen of Hearts“. Z radových albumov nebol v koncertnom repertoári dňa zahrnutý len prvý album „The Jewel“, ale ten predsa nie tak dávno nahrávali na DVD práve v týchto priestoroch aj so všetkými bývalými členmi skupiny... Koncert Pendragon bol vskutku dobrý, aj keď hlas Nicka Barretta vykazuje stále väčšie stopy únavy a náročného spôsobu životosprávy počas takýchto viactýždňových turné. Zároveň, pre mňa to bol štvrtý koncert Pendragon za 12 rokov a videl som aj nepochybne ich lepšie vystúpenia. Možno je to už aj moja vlastná zmlsanosť. Po poslednej prídavkovej „Queen of Hearts“ a nevyhnutných ováciách bola pol hodina po polnoci a pred nami nie príjemná, spiatočná cesta hmlistou, jesennou nocou po nie práve kvalitných poľských cestách domov.
Celkove sme však my, účastníci tohto (neo) progresívne rockového maratónu zažili ďalší nádherný večer, ktorý zostáva vo vedomí človeka nezmazateľne dlho. Tí pohodlnejší ho však budete môcť vidieť za nie dlhú dobu aspoň na DVDs všetkých troch zúčastnených kapiel večera. Neváhajte, ak máte k tejto hudbe kladný vzťah...
